Literárna tvorba
V CSS - NÁDEJ sa vo svojom voľnom čase písaniu už roky venujú naši dvaja klienti. Svoju tvorbu zvyknú pravidelne prezentovať aj na rôznych podujatiach organizovaných nielen našim zariadením. Ponúkame vám ukážku ich talentu.
Žalospev (Mojco Maco Mak, zo zbierky Prviesienky)
Žalujem sa vánku,
steblu trávy sa žalujem,
keď sladký sen neprichádza v spánku
a nemôžem vyriecť – Láska, milujem.
Žalujem sa knihe,
prostorekej dievke sa žalujem,
keď bôľ je vpísaný v srdci ryhe
a nemôžem vyriecť – Priateľ, milujem.
Žalujem sa básni,
strofe veršu sa žalujem,
keď život nestojí ni za deravú grešlu
a nemôžem vyriecť – Písmo, milujem.
Žalujem sa kráse,
ňadrám matky sa žalujem,
keď chvíle štedrostí ujarmené sú v čase
a nemôžem vyriecť – Ja smejem sa, už neplačem.
Priateľské miesta (Mojco Maco Mak, zo zbierky Prviesienky)
Zostali tie vzácne miesta,
miesta tých stretnutí,
keď nechýba k nim cesta,
kde nie sú priatelia zabudnutí.
Zostali tie miesta,
kde sa priateľ s priateľom zvíta,
a museli prejsť cestou dlhou,
za chvíľami, kde krásno sa samo pýta.
Tie miesta sú tu i tam,
a nie je to veru klam,
že zapadli prachom,
i keď snáď zarástli machom.
Tie miesta a tie cesty k nim !
Veď padol aj slávny Rím !
Ale priateľské miesta majú punc rúk podaných,
úsmevov a sĺz šťastne vyliatych.
V tej dlhej chvíli (Mojco Maco Mak, zo zbierky Prviesienky)
Z tej dlhej chvíle,
hľadám ťa, kde asi si,
a ukladám myšlienky na papier,
mysliac pritom na Františka z Asisy.
V tej dlhej chvíli,
píšem túto báseň,
mám na krajíčku srdca bázeň,
a pýtam sa, prečo priatelia neprišli.
Z tej dlhej chvíle,
keď už ani neviem čí som,
presádzam v duchu krík či strom
a mám pritom k smútku sklon.
V tej dlhej chvíli,
hladím si pravou rukou ľavú,
a robí sa mi pri oku vráska,
nevediac pritom, že chýbala mi láska.
Z tej dlhej chvíle,
idem na návštevu chrámu,
pomodliť sa, keď svätci chlieb lámu,
a zabudnúť na myšlienky sivé.
Veď ony odídu a prídu aj iné chvíle,
i pradienka slov, srdcu milé.
Dospelá (Mojco Maco Mak, zo zbierky Prviesienky)
Stretol som ťa na ulici,
od dojatia mi tečie slza po líci,
nad tou krásou devy spanilej
ja vravel som ti slová lásky zmužilej.
Stretol som ťa na ulici,
vedľa teba idúci,
vidiac tvoju nevinnosť,
pocítil som v srdci láskavosť.
Ja rovno šiel som
a ty doprava,
žiadalo sa mi zastaviť tvoje kroky,
vzďaľujúc sa od teba,
prišiel som na tieto sloky.
Keď ťa stretnem na budúce,
pohladím ti tvoje líce
a ty ani vedieť nebudeš,
že lásku v srdci ukryješ.
Potom o deň, o dva,
možno na tretí,
anjel lásky priletí
a budeš snáď i dospelá,
keď sa sila v tebe nazbiera.
Váhať budeš, budeš nesmelá,
no vedz deva milá,
že láska muža k žene
nebýva vždy veselá.
S ňou to býva ako na hojdačke,
raz je hore vo výške,
po druhé je zase dole.
No keď prekonáš to húpanie
a ucítiš v srdci lásky volanie
a oceníš, aký dar je mladosť,
tak pocítiš aj radosť,
že budeš zrazu dospelá.
Brána do fantázie (Michal B., zo zbierky Múzeum psychických stavov)
Prečo je brána do fantázie stále otvorená a žuvačky si v nej tancujú tango? Raz si v nej robia bubliny, alebo sa pohybujú z jednej strany na druhú. Občas sa prilepia, potom zas odlepia. Niekedy si zas vymenia chuť alebo veľkosť. A ako to beriete tentokrát? No predsa zas je to len prirovnanie vzniknuté z mojej fantázie. Má fantázia svoje hranice? Môžeme ju ovplyvňovať podľa spôsobu života? Niekedy si myslíme, že áno, inokedy zas nie. Aj v tom má prsty naša fantázia. Niekto si myslí, že fantázia s tým nemá nič spoločné a je presvedčený v jednu z týchto dvoch teórií. No presvedčenie tiež vzniká z našej fantázie. Snažte sa vstúpiť do tej brány, aby ste prišli na to, aká je fantázia cenná. Zistíte, že fantázia je všetko okolo nás vrátane s nami, a že všetko z fantázie pochádza. Tak ju nezahadzujte za hlavu a skúste si ju viac všímať.
Pán pyšnej dúhy (Michal B., zo zbierky Múzeum psychických stavov)
Idem po strakatom koberci a vidím muža v čiernom plášti. Vravím si : „To môže byť on, ten filozof všetkých mŕtvych vášní.“ Je krvou zaliaty a dlane má celé dobodané. Pomaly sa blíži ku mne a vraví mi : „Chyť ma za ne. Budeš ako ja, pánom pyšnej dúhy. Okolo pása budeš mať pevné stuhy. Získaš kontrolu nad vesmírom a svojím životom, nikdy ťa nebude trápiť, čo bude teraz a čo potom. Zober si môj plášť a zaviň sa doň, nikdy nebudeš mať strach, budeš ja, budeš ty, budeš on. Tak nadýchni sa a urob, čo urobiť máš, je to posledný krát, kedy ti ponúkam svoj plášť.“
Pani láska (Michal B., zo zbierky Brána do fantázie)
Ach, Ty láska, panna panien,
čo najväčšie čaro máš,
prečo vždy keď na teba pozriem,
dvere predo mnou zatváraš?
Prosím, skús mi ešte šancu dať,
netvár sa, že ma nevidíš,
veď aj ja chcem milovať,
dokážem to, uvidíš!
Prebudím v sebe všetky vášne,
v živote ťa nesklamem,
pre Teba budem písať básne,
to Ti veru sľubujem.
Aké len nádherné sú Tvoje city,
vlastniť ich čo najviac chcem,
bola by to najkrajšia náplň v mojom žití,
vedieť o sebe, že to viem.
Túžba (Michal B., zo zbierky Brána do fantázie)
Čo vás najviac opantáva?
Samozrejme, je to sláva.
Chcete ju len dosahovať,
ruky za ňou načahovať,
tŕpnete, nech vám život dožičí,
držať si ju v náručí.
Keď si ju raz uchopíte,
navždy sa v nej bažiť chcete.
Čo za tvory sa z vás stali,
keď ste toľko zaostali?
Veď aj bez nej sa dá žiť
a život krásny môže byť.
Načo brať na seba pýchu
a nechať všetkých blížnych v štichu?
Žime predsa spokojne,
veď sláva je len o vojne,
môžeme byť hrdinami,
keď ostane láska s nami.
Jazdec (Michal B., zo zbierky Brána do fantázie)
Jazdec v čiernom plášti,
otvára si všetky brány,
nebojí sa a nemá zábrany,
hrdo cvála na svojom koni,
vlastní všetky možné gény.
Nevšíma si atmosféru,
ukradnuté mu je okolie,
má vlastného sveta sféru,
svoj osud si sám určuje.
Nepodráždia ho naše zástupy,
sám vie, čoho schopný je,
ani čas mu neplynie,
je to jazdec nášho sna.
Chceli by sme byť tým, čím on je,
svetu ukázať, čo všetko vieme dokázať,
pre nás je to priťažké,
ostáva nám len sa prizerať.
Čaro človeka (Michal B., zo zbierky Básne z mojej kasne)
Niekedy aj človek svoje čaro má,
my radšej tomu neveríme.
Myslíme si, že sa nám to iba zdá,
tak na to ani nemyslíme,
až také zavreté oči máme,
že to vôbec nevidíme.
Však človek aj srdce má,
len ty nevieš, či je dobré
a čo sa v ňom ukrýva.
Tak sa ti zdá také drobné,
že na teba nevplýva.
Nebojte sa! Aj z ľudského pralesa
sila lásky nájde sa.
Však nie je to len sen nočný,
že každý z nás je výnimočný.
A práve to je to ľudské čaro,
ktoré sa pre nás stáva darom.
Stromy (Michal B., zo zbierky Básne z mojej kasne)
Nad čím stromy premýšľajú?
Chcú košaté mať nádeje?
Možno svoje listy zakrývajú,
keď prídu veľké záveje.
O čom sa asi stromy rozprávajú?
O bohatej úrode?
A pritom si možno prajú,
užiť si roky v pohode.
Nad čím asi stromy plačú?
Žeby skonu svojho báli sa?
Keď okolo nich ľudia skáču,
čo s pílami vybrali sa do lesa.
Na čom sa asi stromy smejú?
Keď deti okolo nich hrajú sa.
Čakajú kým nedospejú,
a potom role smiechu vzdajú sa.
Čo taký strom asi chce?
Svojou krásou pýšiť sa?
Nech o ňom všetky vrabce,
vyspievajú do sveta.
Krása noci (Michal B., zo zbierky Básne z mojej kasne)
Vždy dostávam krásny pocit,
keď začnú svietiť hviezdy v noci.
Je to vtedy veľmi krásne,
plné túžby, plné vášne.
Nedá sa opísať slovami,
čo nádherné sa skrýva nad nami.
A ten mesiac čo tam žiari,
naznačuje sviežosť v tvári.
Kozmonautom by chcel som byť,
aby som aspoň chvíľu mohol v tejto kráse žiť.
Keď to vidím na vlastné oči,
od radosti sa mi hlava točí.
Každý deň sa na ne dívam,
po dotyku na ne snívam.
Aj keď viem, že nedá sa to,
vidieť hviezdy stojí za to.